Stalo sa už akousi našou národnou črtou obliekať svoje názory podľa vkusu tých, ktorým ich práve servírujeme, dívať sa na každú situáciu cez iné okuliare, mať na každý deň a na každého človeka iný meter. Na tom nič nemení čas, spoločenské zriadenie, ktoré práve vládne, ani to, čo hlásame.
Sú takí ľudia, ktorí vedia dať, aj čoho sa im samým nikdy nedostalo, a nepýtajú za svoj podarúnok zmenku. Sú a zostávajú.
Láska je najnestálejšia i najnáročnejšia milenka, o akú sa kedy človek pokúšal. Sľuby jej vystačia iba na chvíľu.
Žiada sa nám viac. Viac vecí, peňazí, území, moci. Preto nás viac zomiera. Najmä mocní tohto sveta uzavreli so smrťou pakt, ktorý im napĺňa vrecká, a smrti cintoríny. A robia to spolu tak dôkladne, že na mnohých z tých cintorínov nikdy nezasvieti ani jedna sviečka. Nebude ju mať kto zapáliť.
Ak niekto ubližuje z hlúposti, z neschopnosti domyslieť dôsledky svojich rozhodnutí, činov či konania, je to katastrofa. Nikdy a nikto (pretože predovšetkým on sám) totiž nevie, kedy a čo od neho možno čakať.
Náhrobné kamene sú ako poviedky, romány či celé ságy v skratke. Stačí mať trochu fantázie a pri jednej prechádzke sa človek stane svedkom mnohých osudov.
Kto si ako dieťa v Andersenovej rozprávke o cisárových nových šatách dovolí povedať, ako je to s dobrovoľnosťou, ktorá je podmienená sankciami ohrozujúcimi každého, kto ju nebude vnímať ako svoju psiu povinnosť? Kto si dovolí nazvať sankciami podmienenú dobrovoľnosť tým, čím v skutočnosti je, teda povinnosťou?